A čo plánuješ ďalej?

Autor: Tomáš Petrík | 18.9.2012 o 9:07 | (upravené 5.11.2012 o 14:43) Karma článku: 6,66 | Prečítané:  671x

Nedávno som sa pokúšal o malé resumé nad svojím doterajším životom. Urobil som všetko ako bolo treba? Bol som úspešný študent s otvorenými hranicami európskej únie, cestoval som pomerne viac ako moji rovesníci nie to ešte staršia generácia v mojom veku.  Okrem výborných študijných výsledkov som bol typický súťaživý mladý  fagan, ktorý za každú cenu potreboval byť na prvých miestach, či sa už jednalo o prírodopisnú olympiádu, spevácke súťaže, klavír alebo Hviezdoslavov Kubín.

Gymnázium som ukončil na štyri výborné,( z oboch cudzích jazykov B2), no čo viac si priať , takmer dokonalý život mladého sympaťáka s príznačným sebavedomím ale aj dostatočnou pokorou a empatiou k druhým, slabším, kedy moju bohorovnosť a dôležitosť prekonávalo vlastné svedomie, čo je aj dobrý bod ak chce žiť človek aspoň trocha v harmónií so svetom a okolím. Okrem toho som si privyrábal hrou na klavíri a organe na cirkevných udalostiach čo mi pomáhalo prežívať môj študentský život, nehovoriac o ľuďoch, ktorí mi peniaze dávali pre moje hnedé oči vrátane rodičov.

Po maturite ,teda koncom mája, síce ešte vo mne pretrvával ten remanentný pocit toho triumfálneho týpka, ktorý má v rukáve pripravené ešte viac, teda toto nie je všetko dámy a páni - môj život sa ponesie v znamení úspechov, ale realita je ,ako už mnoho skúsených ľudí pozná, úplne iná.

Prešli štyri mesiace a ja sedím doma za svojím laptopom a čakám a verím, že sa stane niečo závideniahodné. Ale v skutočnosti sa nestane vôbec nič, pokiaľ možno nevymyslím niečo prevratné, o čo som sa síce už aj pokúšal počas mesiacov strávených doma, ale cesta za úspechom je skutočne ťažká a ako Caesar vyslovil: Ľudia veria radi tomu, čo si prajú, aby bola pravda. A práve toto je možno aj so spomínaným projektom môj prípad.

Dôležitá je ale cesta nie cieľ - niekto raz povedal. Ako úspešný absolvent gymnázia som nastúpil na ten rýchly flow súčasného životného trendu a prvé čo som si uvedomil, v živote dospelých je naozaj dôležité konať o milých päť. A tak to začalo.

Raz-dva som si dal preložiť svoje vysvedčenie a moja cesta mladej star začínala ( a teda aj končila ) vo Viedni. Chcel som študovať kompozíciu (keďže „hovorili mi", že som v tomto skvelý, no na druhej strane som  k tomuto umeleckému plemenu naozaj aj inklinoval), pretože som bol v tejto sfére skutočne talentovaný. Len tak na margo moje technické zručnosti sa pohybovali ,a naďalej to takto aj pretrváva, na bode mrazu.

Ako aktívny mladý občan EU som sa prihlásil tiež na vysokú školu aplikovaných vied vo Viedni, kde som sa snažil prebojovať v obore Európskeho hospodárstva a manažmentu.  Finále tohto môjho „matiné" na začiatku mojej nádejnej kariéry bolo rozhodnutie o neprijatí.  Nie žeby som stratil nejakú chuť do života, predsa nemôže byť všetko ružové, a pocítiť neúspech, to je možno prvý bod k tomu aby som raz mohol pociťovať  opak, predsa život má líc i rub a tento môj nie je žiadna výnimka.

Nevzdávaj sa a šťastie si ťa vyhľadá samo, kdesi som to videl vo filme ,tuším, a pamätám si to hlavne preto, lebo takýto odkaz som nechal mojej sestre na bonboniére k narodeninám. Ona tento citát snáď dávno zabudla, ale možno účel, prečo som to napísal je práve, aby som to nezabudol ja.

A tak som rozbehol môj hudobný projekt. Síce rozbehol som ho už rok pred tým, ale  naplno som sa mu začal venovať.  A keďže šťastie sa mi v terajšej životnej situácií práve začalo otáčať chrbtom, odišla odo mňa jedna talentovaná mladá slečna, čoskoro pani, z pochopiteľných dievčenských proroctiev o šťastnom živote po boku manžela, rodiny, detí a blízkych. Tak som sa začal venovať nahrávaniu svojho demo albumu, ktorý som dokončil koncom augusta. Neskôr som sa snažil nájsť  talentovaného človeka až vo Viedni, teda náhradu za predošlú speváčku - žiaľ, bez kvalitnejšieho rezultátu.

Medzitým som samozrejme poslal stovky emailov na rôzne pracovné pozície a pokúšal sa riešiť moje príduce financie, ale samozrejme, je tu množstvo prekážok :  tá prvá je vek a tá druhá je nedostatok skúseností - čo je už takmer klišé, ktoré počuje nie len absolvent strednej ale aj vysokej školy .  Dokonca som sa vybral aj do jednej z významných svetových predajcov ako odvážny mladý ale samozrejme bezvýznamne.

Počas tohto leta som prečítal až enormné kvantum kníh vrátane motivačných, krokkúspechovačných a podobne ale reálny život je skutočne ťažký. Už len zistiť čo skutočne je môj životný účel a poslanie a správne sa rozhodnúť. Napriek tomu mi tie knihy skutočne veľa dali. Len tak na margo som ohľadom tejto záležitosti pokračoval v navštevovaní mojich obľúbených seminárov EU, kde som minimálne zlepšil svoje vyjadrovacie schopnosti v cudzom jazyku.

Mnoho ľudí by sa možno opýtalo, prečo som nešiel na vysokú školu na Slovensku, prípadne si nedal voľajakú poistku alebo ako sa tomu hovorí. V tejto veci som si položil jednoduchú otázku, kto z môjho okolia s vysokou školou a žijúci na Slovensku má taký nadštandardný plat. Nedávno mi číta v EVE sestra čosi o vyštudovanej farmaceutičke, ktorá si nakoniec otvorila salón s manikúrou , teda po absolvovaní kurzu,  pretože jej finančné ohodnotenie sa rovnalo takmer platu obyčajnej predavačky. Neskôr som stretol vo svojom okolí kvetinárku, ktorá mala tiež vysokú školu, napriek tomu si otvorila kvetinárstvo - jej obhajoba škôl sa točila okolo rozšírenia obzorov a podobne.  - ale kapitola slovenských vysokoškolákov, právnikov, filozofov, historikov a nádejných manažérov,  k tejto stati sa vyjadrím možno inokedy.

Zrazu som si ale začal uvedomovať tú životnú mnohorozmernosť a to ma prinútilo použiť môj strojopis aby som zachytil a zvečnil momentálny stav môjho životného putovania. Uvedomil som si jednu vec; aj keď Thomas Edison povedal: Väčšina ľudí premešká svoju životnú šancu, pretože je oblečená v montérkach a vyzerá ako práca, (a tomuto výroku dám vždy za pravdu a vyvolá to vo mne búrlivú emóciu, že čo ak budem musieť prejsť aj takýmto životným obdobím) možno budem musieť nastúpiť na kolobeh tej bežnej rutiny a pracovať na zmeny v supermarkete, minimálne tento rok, pokiaľ nepríde ďalšia možnosť prihlásiť sa na vysokú školu v zahraničí, alebo ako sa vraví " niečo len tak nevyskočí " .

Šťastie je samo o sebe relatívny pojem, pocit - koniec koncov život sám o sebe je relatívny. Najvzácnejšie v živote nie sú veci, ale chvíle a tak sa budem snažiť vychutnať si každú jednu naplno, či už ma stretnete v kaviarni ako vám servírujem nealko nápoje , alebo vás preveziem taxíkom z bodu A do bodu B.  A čo plánuješ ďalej? To je jedna z najfrekventovanejších otázok, ktorou je pôžitkárom hlavne moje ucho v poslednej dobe, no moja odpoveď je v nedohľadne. Jediné čo plánujem, je zobudiť sa každé nové ráno so štipkou nádeje, že toto je môj rozhodujúci deň D a Dnes sa mi snáď ozve tá nádejná, talentovaná speváčka, ktorá bude chcieť dokončiť môj projekt, alebo mi zavolá významný človek, ktorý mi oznámi prijatie do zamestnania, alebo.... Čo teda plánujem ďalej? Počkám si, až si ma to šťastie vyhľadá samo. :-)

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?